Zdvíham svoje očí na vrchy, odkiaľ mi nadíde pomoc? - Ž 121

Človeka vždy priťahovali výšiny, osamelé miesta, miesta, ktoré poskytujú istotu, ochranu, bezpečie a blízkosť s Bohom, miesta kam sa dá dostať len s námahou a po vlastných nohách.

Jedno z takýchto miest v našom okolí je aj hrad Pajštún, ktorý sa vypína nad dedinou Borinka, v blízkostí Stupavy, kam sme sa vydali za veterného a oblačného dňa. Po ceste cez chránený les sme objavili prekvapujúce jesenné farby bukov i dubov a nechali sme sa pohltiť povznášajúcim tichom.

Pri kopci, cez žltnúce listy, priamo pred očami nám vyrástli ruiny dávno zrúcaných múrov. Z dominantne položeného hradného brala sme obdivovali výhľad na juh.

Tým smerom sme sa vracali nazad a v lese sme sa poďakovali Bohu za krásu prírody, ktorú nám dal, aby sme sa v nej mohli kochať, a aby sme v nej mohli nájsť aj jeho stopy. Taktiež sme poďakovali Bohu za jeho trpezlivosť a bedlivosť nad nami, kým naša viera nevzrastie ako mohutný dub, ktorý bude môcť odolať aj silným vetrom.